Hneď na úvod treba povedať, že tak ako pri väčšine umenia, je to vec subjektívna. Každý má právo vytvoriť si svoj vlastný názor. Nemožno však poprieť význam tohto smeru vo výtvarníckom svete. Bolo to niečo iné, niečo nové, niečo čo vyvolalo rozruch. Niečo čo sa vymykalo konvenciám a preto to ľudia buď milovali alebo neznášali.
Musím sa priznať, že donedávna som veľmi tento smer nijako zvlášť nepoznala a neregistrovala. Výtvarné umenie mám rada, ale nikdy som sa ním nezaoberala nijako do hĺbky. Zmenilo sa to až minulý rok v lete. S rodinou sme sa rozhodli navštíviť jediné slovenské múzeum venujúce sa popartu. Toto múzeum sa nachádza v malom meste na samom východe Slovenska a to na žiadosť rodiny Andyho Warhola, ktorá pochádzala z dediny neďaleko. Návšteva tohto mesta je svojim spôsobom nezabudnuteľná. Je to totiž jedno z tých miest keď sa pýtate prečo im nikto nepovedal, že komunistický režim už nie je a že momentálne sme, aspoň oficiálne, demokratická republika. Neupravené, nezrekonštruované, nesympatické. Nedá sa tu vidieť naozaj nič iné okrem tohto múzea. A radšej ani ísť na obed, to sa naozaj neodporúča.
Čo sa však samotného múzea týka, je to ozaj príjemný zážitok. Tu sú tie priestory dýchajúce komunizmom akosi namieste. Múzeum je koncipované naozaj dosť dobre. Najprv vás oboznámi s tým čo popart je, predstaví vám aktuálnych umelcov venujúcich sa tomuto štýlu. Potom vás prevedie životom Andyho Warhola, ktorý by sa dal zhrnúť slovom pohnutý. Dozviete sa čo-to z jeho osobného a rodinného života. Čím ďalej kráčate týmto múzeom, tým známejšie a ikonickejšie diela uvidíte. Jeho osobitný štýl a výber námetov je niečo čo vás naozaj donúti zamyslieť sa, hľadať v tom hlbší zmysel a zámer.
Popart je nekonvenčný. Ťažko je mu hľadať nejaký ekvivalent. Je to štýl, ktorý je určite veľmi špecifický a nezvyčajný. Podľa mňa je však aj fascinujúci a krásny. Pre niekoho iného? Obyčajný gýč, ktorý tvoril opitý človek na drogách. Je to vec názoru. Určite však stojí aspoň za minimum pozornosti.